Už ako 20-ročný ste sa sťahovali do Francúzska. Mladý chlapec s veľkým snom v neznámom svete. Aké boli vaše začiatky v jednej z najlepších líg sveta?
Prvých šesť mesiacov bolo naozaj hektických a náročných. Pred prestupom do Ivry som si síce život „osamote“ trochu otestoval, v štrnástich som odišiel na internát do Bratislavy a počas týždňa som tam býval sám.
Keď som však prišiel do Paríža, úprimne poviem, mal som slzy na krajíčku. Predsa len, bol som niekoľko tisíc kilometrov od rodiny aj kamarátov.
S dorozumievaním problém nebol?
Do Francúzska som išiel s tým, že ovládam nemčinu a angličtinu som sa učil sám. Lenže s nemčinou sa vo Francúzsku, aj vzhľadom na historické súvislosti, veľmi nedohovoríte. Bol som teda nútený učiť sa francúzštinu.
Trval na tom klub – a myslím si to i ja, že ak hráte v nejakej krajine, mali by ste ovládať jej jazyk. Keďže som tam mal štyroch spoluhráčov zo Srbska a Chorvátska, najskôr som pochytil srbochorvátčinu a až potom som naplno „vbehol“ do francúzštiny.
Legionársky chlebíček vám nezhorkol – vyskúšali ste si tiež pôsobenie vo Švajčiarsku, Maďarsku či Nemecku. Na ktoré momenty spomínate najradšej?
Každá krajina bola niečím špecifická. Vo Francúzsku sme hneď v prvej sezóne získali majstrovský titul. Myslím, že som bol prvý Slovák, ktorému sa to podarilo. Na Paríž spomínam rád. Bol som mladý, takže som si užíval nočný život, reštaurácie, výlety či Disneyland.
Vo Švajčiarsku som už bol s vtedajšou priateľkou, dnes manželkou. Vzťahy v tamojšom klube boli o niečo chladnejšie. Švajčiari sú veľmi striktní – nočný pokoj, pravidlá, všetko musí fungovať presne. Nie nadarmo sa o nich hovorí, že sú „chladné čumáky“.
Maďarsko mi bolo asi najbližšie mentalitou, stravou aj prostredím. V Kecskeméte sme však boli nútení vyžiť z 2000 forintov na deň, čo boli približne tri až štyri eurá. V Egeri to už bolo lepšie, všetko fungovalo a bola tam skvelá partia. Prišli sme tam s Radom Antlom a Sašom Radčenkom z Prešova. Prvý rok sme ligu zachránili, druhý sme skončili piati a vyhrali pohár.
V roku 2011 som odišiel do Nemecka. Tam som si ale odtrhol achilovku a už som sa tam nevrátil.
Vo všetkých krajinách mi však zostali kamaráti, s ktorými som dodnes v kontakte cez sociálne siete.
Okrem klubového dresu ste mnohokrát obliekli aj reprezentačný. Ktorého zo slovenských spoluhráčov obdivujete?
Vážim si každého hádzanára, pretože tento šport nie je jednoduchý. Prináša veľa odriekania, fyzickej bolesti a zranení. Každý, kto pri ňom vydrží viac než pár rokov, vie, o čom hovorím.
Ak mám byť ale konkrétny, tak Richard Štochl, František Šulc, Radoslav Antl a Martin Stráňovský. Keď som prišiel do reprezentácie ako 18-ročné ucho, oni už boli páni hráči a patrili medzi špičku nielen v národnom tíme, ale aj v kluboch. Slovenskej hádzanej dali strašne veľa..
Majú to dnes mladí slovenskí hádzanári pri presadzovaní sa v zahraničí jednoduchšie než vo vašich časoch?
Myslím si, že áno. Keď som odchádzal ja, išiel som do neznáma. Google prakticky neexistoval, všetko som tak zisťoval až na mieste – ako vyzerá hala, kto sú spoluhráči. Teraz si mladí dokážu všetko „prelustrovať“ za pár minút.
Keby ste mali opäť 20 rokov, spravili by ste rovnaké rozhodnutia?
Mať tie roky a tento rozum, asi by som niečo zmenil. Možno by som neodchádzal z Francúzska, možno z Maďarska. Ale určite by som do toho šiel znovu. S rodinou sme plánovali zostať v zahraničí, no aj preto, že som si nevedel predstaviť spoluprácu s istým klubom, sme sa rozhodli vrátiť domov.
V hádzanej ste to dotiahli až na majstrovstvá sveta i Európy. Talent tam asi bol.
Myslím si, že nejaký som mal, ale ten sám osebe nestačí. Ak sa chcete dostať na určitú úroveň, musíte na sebe tvrdo pracovať. Inak sa zaradíte do priemeru, prípadne podpriemeru.
Pred sezónou vás oslovili Bojnice, ktoré hľadali lídra do obrany. Prečo ste sa rozhodli prikývnuť na hosťovanie?
V Bojniciach som sa už v sezóne 2023/2024 cítil veľmi dobre a klub mi prirástol k srdcu. S Tomášom Mažárom navyše mám výborný vzťah – sme dlhoroční kamaráti aj kolegovia v práci. Keď mi povedal, že mu vypadli Michal Holdoš a Michal Šimko a že jeho prvou voľbou som ja, nebolo otázkou, či, ale kedy.
V rodine vám to prešlo? Predsa len, hrať za dva tímy je fyzicky i časovo náročné.
Manželke som rok predtým sľúbil, že budem viac doma. Keď som jej potom povedal, že ma Jerry potrebuje, len pretočila očami a spýtala sa, kedy začínam.
Je to fyzicky aj psychicky náročné, najmä keď hráte dva zápasy za víkend a cestovanie nie je jednoduché. Človek si však zvykne. Podarilo sa mi zhodiť pár desiatok kíl, takže fyzicky to zvládam. Teraz je to už najmä o regenerácii.
Ako vnímate súčasný káder Bojníc? Ich sila v poslednom období vzrástla – po návrate Tomáša Smetánku v ofenzíve a po príchode Michala Kollera v defenzíve.
Tomáš Mažár robí výbornú prácu. Do tímu privádza nielen dobrých ľudí, ale aj top hráčov na svojich pozíciách. Tomáš Smetánka je podľa mňa najlepšia stredná spojka extraligy, Michal Koller priniesol do obrany obrovský impulz.
Bolo to vidieť v zápasoch s Topoľčanmi či Modrou. Keď sa obrane nedarilo, on to zobral na seba a mužstvo sa chytilo. Kvalita určite stúpla, teraz len potrebujeme zostať zdraví a pokope.
Fanúšikovia si určite spomenú na moment, keď ste počas time-outu začali spievať hit „Máma“ od skupiny Lunetic. Máte šoumenstvo v krvi?
Vždy som bol rád zabávač a nemám rád nudu ani strojenosť. Je pre mňa veľkým zadosťučinením, že aj po štyridsiatke môžem hrať v Bojniciach i Dunajskej Strede, a preto si každý zápas užívam.
Ten spev vznikol spontánne – vyhrávali sme už o desať gólov a tréner nám stále dával pokyny. Chcel som trochu odľahčiť atmosféru, tak som vzal mikrofón a „zabliakal“ doň prvú pesničku, ktorá mi napadla.
Po zápase v Topoľčanoch ste vyhlásili, že taký fanklub, aký majú Bojnice, ste ešte nezažili. Čím je podľa vás výnimočný?
Tí ľudia si hádzanú doslova užívajú a všetko prežívajú s nami. Sú tam, keď sa darí, aj keď nie. Vedia nás vyburcovať.
Keď už melieme z posledného, ich bubny nás nakopnú a zakaždým v sebe nájdeme skryté rezervy. Sú našou „externou nabíjačkou“.
Na palubovke ste neprehliadnuteľný – aj vďaka brade. Ako dlho si ju pestujete?
Podľa fotiek od roku 2013, ešte z čias Prešova. Vtedy som ju nosil kratšiu a upravenú, no postupne som ju nechal narásť.
Zverujete ju barberom alebo sa o ňu staráte sám?
Zo začiatku som k nim chodil. Keďže som však obchodný zástupca a čas je pre mňa najväčšia komodita, nemôžem si dopredu plánovať termíny – nikdy presne neviem, kde sa budem nachádzať.
Posledné dva roky si ju preto upravujem doma, aj s pomocou manželky. Žehlím ju, češem, fénujem a hlavne pravidelne olejujem.
Neprekáža vám pri hre?
Párkrát sa stalo, že ma za ňu súper chytil, no vždy sa ospravedlnil. Viem si predstaviť, že v dôležitom zápase by to niekto mohol skúsiť využiť a ťahať ma za bradu, aby ma rozhodil.
Dnes ju však všetci rešpektujú. Pred zápasom si ju väčšinou olejujem, aby nezostala zalepená.
Je pravda, že vám babka ponúkala peniaze, aby ste si ju ostrihali?
Áno. Prosila ma, že mi dá aj pol dôchodku, len aby som si ju aspoň trochu skrátil.
V čom sa hádzaná za posledných dvadsať rokov zmenila najviac?
V rýchlosti. Dnešná hádzaná je extrémne dynamická – a to nielen na reprezentačnej, ale i na klubovej úrovni.
Kedysi mali pivoti vyše 130 kíl, dnes sú nižší, obratnejší a dynamickejší. Aj pravidlá sa upravili tak, aby padalo viac gólov. Hra sa prispôsobila tomu, aby bola atraktívna pre divákov.
Chýba vám niečo zo „starej“ hádzanej?
Jednoznačne rešpekt. Medzi hráčmi aj medzi tímami. Dnes často vidíme na palubovkách zbytočné konflikty a vulgarizmy.
Kedysi bola väčšia úcta k súperovi, bez ohľadu na to, kto bol lepší. Hoci ide o veľa, stále by sme si mali zachovať rešpekt. Šport má byť o fair-play.
Nosíte dres s číslom 85. Má pre vás špeciálny význam?
Áno. Vo Francúzsku som nosil 86 – rok môjho narodenia. Neskôr som ho zmenil na 85, čo je rok narodenia mojej manželky. Takto je so mnou symbolicky na každom zápase.
S každým športovcom sa počas kariéry tiahnu prezývky. Aké ste počas kariéry dostali vy?
Všetci ma už od mala volajú Andy, v Maďarsku som bol Bandy. Košickí kamaráti mi však – kvôli tomu, že som veľký a silný, hovoria aj Bizón.
Čo vám dala hádzaná do života mimo palubovky?
Priebojnosť a samostatnosť. Od mladého veku som sa musel spoliehať sám na seba – variť, upratovať, fungovať bez „mama hotela“.
Naučilo ma to zodpovednosti voči sebe aj druhým a tiež dochvíľnosti. Radšej prídem o pol hodinu skôr, než by som mal meškať minútu.
Ste hrdým otcom troch dcér. Pokračuje niektorá vo vašich šľapajach?
Najstaršia hádzanú skúšala, no prestala ju baviť. Zápasy síce sleduje – naživo i v televízii, ale veľký vzťah k športu nemá.
Prostredná hráva v Šali a najmladšia má len tri roky, takže uvidíme. Každá má však v izbe aspoň štyri lopty, takže pri loptových hrách asi zostaneme.
Samozrejme, potešilo by ma, keby meno Petro v hádzanárskych kruhoch pokračovalo. No aký šport si vyberú, nechám na ne. Podporovať ich budem v každom prípade.
Nielen dnes, ale aj v minulosti bola pri športe dôležitá podpora rodičov. Mali ste ju?
Od začiatku. Nie vždy to bolo jednoduché, ale stále sa našli peniaze, aby som mal zaplatené všetko, čo som potreboval. Rodičom vďačím aj za to, že som pri hádzanej zostal.
Ako malý som totiž pri každom športe vydržal približne mesiac. Na základnej škole som chodil asi do dvanástich športových krúžkov – hral som volejbal, basketbal, stolný tenis, strieľal zo vzduchovky, až som napokon skončil pri hádzanej.
Bol som „gulička“, takže som začínal v bráne. Keď som však po dvoch týždňoch chcel skončiť, tréner prišiel za rodičmi s tým, že vo mne vidí potenciál, a požiadal ich, aby ma prehovorili.
Keby teda nebolo ich, dnes by sme tento rozhovor nerobili.
Autor: Mário Veverka
Zdroj: Regionálne noviny
