Včera sme cestovali s Kitti Beke po víťaznom zápase z Poruby a mal som telefonát od absolútne dojatého Rastíka Uhlířa. Referoval mi, ako sa v Bojniciach podarila tá veľká vec. Trošku sme si poslzili a keď sme skončili, povedal som Kitti, že to nebolo všetko, že ráno mi bude určite volať Jerry.
Dnes som o štvrtej nasadol do auta, aby som sa išiel škriabať po kopcoch. Prešiel som pár kilometrov a zvoní mi telefón. Dlhý telefonát od Jerryho a Sata. Taký telefonát, aký prichádza, keď sa podarí niečo krásne, niečo, o čom sa dlho sníva. Taký telefonát v Bojniciach nikdy nevedieme úplne triezvi, na to je ten úspech príliš veľký. Ale nie o „šťastnom promile“ som chcel písať :-).
„Bojnický hádzanár nikdy nedostal nič zadarmo, vždy musel bojovať o svoje miesto na slnku.“
Keď sme skončili, rozmýšľal som, čo to vlastne znamená byť bojnický hádzanár a prečo to definuje toľko úžasných ľudí počas toľkých rokov.
Bojnický hádzanár nikdy nedostal nič zadarmo, vždy musel bojovať o svoje miesto na slnku. Je srdciar, do všetkého sa vrhá po hlave a s vášňou, pretože lásku k hádzanej a k životu sme si pestovali od detstva.
Keď ste hádzanár z Bojníc, je veľká šanca, že vašimi najlepšími priateľmi budú iní bojnickí hádzanári.
Bojnický hádzanár o sebe občas pochybuje, ale nikdy neskláňa hlavu a vždy bojuje za seba aj za svoj tím. Vie sa do krvi pohádať, ale rýchlo odpúšťa.
A čo je veľmi dôležité, hádzanár z Bojníc sníva veľké sny.
Pre toto všetko síce môžete odísť z Bojníc, ale klub si v srdci nesiete celý čas. A keď sa podarí taká vec, aká sa včera podarila všetkým ľuďom z klubu, tak potom aj dospelí muži plačú.
Som pyšný, že som jeden z vás. Som vďačný za radosť, ktorú ste mi urobili, a som hrdý na celý klub, pretože v tom kompletnom balíku sú teraz Bojnice to najlepšie, najkrajšie a najatraktívnejšie, čo slovenská hádzaná má.
