Klub bez ideálnych podmienok no s veľkým srdcom má netradičný sen

Mužskú hádzanú ste v Bojniciach doslova vzkriesili z popola. Prečo ste sa do toho pustili?
Tým hlavným dôvodom bolo, aby sme neživili výbornými hráčmi kluby okolo nás. Z Bojníc totiž vychádzalo veľa šikovných hádzanárov, aj reprezentantov a ambíciou bolo, aby mladí hádzanári končili čo najviac v našom mužstve, a nie s kariérou. Samozrejme, pokiaľ by niekto chcel ísť za lepším, brániť mu nebudeme. Je to normálna súčasť športového života.

Ruku na srdce – čakali ste, že cesta, na ktorú ste pred šiestimi rokmi vstúpili, dôjde až do bodu, keď je nad vami v tabuľke, v tak neskorej fáze ligy, len legendárny Tatran Prešov?
Asi by sme boli v klube veľkí optimisti, keby sme povedali áno. Keď sme však po dvoch – troch rokoch videli, že sa približujeme k vyšším priečkam a ako sa k nám vracali chalani – či už bývalí alebo súčasní reprezentanti, ktorých sme vhodne dopĺňali, ambície postupne rástli. Nechcem teda povedať, že sme to čakali, ale sme radi za to, kde sa momentálne nachádzame.

Museli ste počas tejto cesty „prežiť“ kritické momenty, keď sa možno rozhodovalo aj o budúcnosti bojnickej hádzanej?
Až také, aby nám hrozil koniec, nie. Sme však „vyhnanci“, ktorí nemajú vlastný stánok – domáce zápasy hráme v prievidzskej športovej hale a nemáme ani telocvičňu s hádzanárskymi rozmermi, kde by sme mohli trénovať. Je veľká škoda, že sa to doteraz nepodarilo zrealizovať.

A je to v blízkej budúcnosti reálne? Hovorili ste o tom s primátorom?
Bavíme sa o tom už dvadsať rokov. Verím, že sa to raz splní, ale bol by som veľký optimista, keby som povedal, že do roka bude stáť.

Pamätných momentov je vo vašej trénerskej kariére mnoho. Ktorý si vy osobne ceníte najviac – postup do extraligy, prvú výhru nad Tatranom, bronz zo sezóny 2023/24 alebo iný?
Áno, určite ich je viacero. Ale ak mám byť úprimný, jednoznačne najviac si cením bronzovú medailu zo sezóny 2023/24. Nevravím, že si tú druhú z vlaňajška nevážime, ale prvá je vždy prvá. Na dueloch s Košicami bola fantastická kulisa a keď sme vyhrali 3:2 na zápasy, vypukla eufória. Pre chlapcov i nás, ktorí okolo hádzanej robíme, to bolo veľké zadosťučinenie.

Aký je váš hádzanársky sen – okrem majstrovského titulu? Hrať domáce zápasy priamo v Bojniciach?
Úprimne – to si vieme predstaviť aj v prievidzskej hale, ktorá má výbornú kapacitu. Snívame skôr o spomínanej telocvični s hádzanárskymi rozmermi niekde pri škole, aby v nej mohli deti cvičiť i počas vyučovania. A aby sme tam po skončení mohli trénovať od prípravky až po mužov a nemuseli tak dochádzať do Partizánskeho alebo trenovať po školách v PD. Ďalším snom je, aby boli na bojnickej základnej škole hádzanárske triedy.

Máte za sebou bohatú hráčsku kariéru a to aj v reprezentačnom drese. Využívate pri tréningu či zápase svoje skúsenosti?
Sčasti áno, ale nie nejako výrazne. Osobne chcem veľa komunikovať s hráčmi – o taktike, aktuálnej pohode. Z vlastnej skúsenosti totiž viem, že keď v tíme nie je dobrá atmosféra, nejde to.

Aktuálna sezóna sa pre vás vyvíja skvele. Z nasledujúcich piatich zápasov vám stačí trikrát vyhrať a skončíte pred play-off druhí. Spokojnosť?
Určite áno. Na druhej priečke sme boli aj po základnej časti, takže by sme ju chceli obhájiť i v nadstavbe. A v play-off tak začínať doma.

Čo považujete za najväčšiu silu vášho tímu? Ofenzívu?
Tá je naozaj výborná. V každom zápase dávame veľa gólov, máme individuálne výborných hráčov. Myslím si však, že dobre funguje aj obrana a brankársky post. Najdôležitejšia je však celková klubová atmosféra. V Bojniciach žije hádzanou celý tím i ľudia okolo, a to je náš najväčší hnací motor.

A na čom musí mužstvo ešte zapracovať?
Je to rôzne. Tím sa totiž skladá z individualít. Jeden musí popracovať na obrane, druhý na útoku… priestor na zlepšenie je určite v celom spektre.

Káder nedávno posilnil skúsený pivot Dudáš. Bol to ten povestný posledný dielik skladačky smerom k finále?
Počas sezóny sme posilnili aj brankársky post – prišiel Michal Koller, ktorého sme chceli už od začiatku. Podarilo sa to však až neskôr. Peťo Dudáš je so svojimi skúsenosťami v defenzíve veľmi platný. Keďže vo februári skončilo prestupové obdobie, ďalšie posily už nepribudnú. Veríme ale, že s týmto mužstvom máme šancu uspieť a dostať sa do finále.

Čo Michal Holdoš? Mohol by ešte zasiahnuť do hry?
Michal je stále náš hráč. Keďže absolvoval policajnú akadémiu, má sedemmesačný tréningový výpadok. Ak ho doženie a bude sa na to cítiť, určite sa do zápasov zapojí.

Čím to je, že sa vám darí získavať kvalitných hráčov? Pomáha aj povesť „rodinného klubu“?
Určite áno. Chlapci vidia atmosféru, pohodu a to, že hádzaná v Bojniciach žije. S mnohými hráčmi sa osobne poznám, s niektorými som pôsobil aj v kluboch, takže pomáha aj to, že sme dobrí kamaráti.

Skladáte káder skôr tak, aby fungoval ako celok? Je chémia rovnako dôležitá než individualita?
Povedať, že tím neskladáme aj podľa individualít, by nebola pravda. Potrebujete výborného obrancu, dobrého dirigenta na strednú spojku, kvalitného brankára… Snažím sa však i o to, aby chalani zapadli do tímu ľudsky a charakterovo. Jednoducho – nevezmeme hviezdu, o ktorej vieme, že by „narušila“ kabínu.

V klube máte viacero mladých veľmi talentovaných hráčov. Ako pracujete s tými, ktorí dostávajú šancu v A-tíme?
Krkoškovci – Peter i Karol, Ondrejička, Sivák, Tirtey či Eduard Carolan majú, pochopiteľne, svoje dorastenecké tréningy, no počas sezóny minimálne raz týždenne trénujú aj s nami. Musím pochváliť ich prístup – je výborný. Niekedy ani nevidno, že sú dorastenci. Mnohí sú aj v reprezentácii a sú veľkým prísľubom do budúcnosti. Teším sa na to, že budú pevnou súčasťou A-tímu.

Už ste naznačili, že pre úspech je dôležitá dobrá klíma v kabíne. Ako ju udržujete? Lebo i to je umenie.
Samozrejme, atmosféra je momentálne výborná, ale aj u nás boli chvíle, keď to bolo napätejšie. Vtedy sa snažíme problémy riešiť už v zárodku – spoločnou večerou, posedením, či obyčajnou pizzou v šatni. Dôležité je mať v kabíne lídrov – u nás je ním napríklad Andy Petro, ale aj ďalší skúsení hráči – či už Marek Páleš, Luděk Fabián a ďalší. Atmosféra vychádza tiež z vedenia a realizačného tímu.

Nedávno ste uviedli, že o charaktere hráčov a tom, aké majú srdce pre Bojnice, svedčí fakt, že veľakrát nastúpili so zraneniami či teplotami, len aby pomohli tímu…
Presne o tom to je. Keď sa hráč v tíme cíti dobre a vie, že ho klub podrží, chce to vrátiť. Máme ľudí, ktorí sa o tím starajú nadštandardne – napríklad vedúci Miloš Pračko, ktorý pre chalanov spraví všetko – po zápase im pripravuje chlebíčky, na tréningu podáva magnézium, čapuje vodu, stará sa o nich ako o svoje deti. Hráči potom chcú na ihrisku nechať všetko, aj keď nie sú úplne fit.

Túto sezónu vidieť na lavičke dvoch Mažárovcov. Ako sa vám spolupracuje s bratom?
Samo je z nás dvoch ten tichší. Určite by som ale chcel, aby sa do zápasov ešte viac zapájal. Bavíme sa o tom a verím, že to bude postupne lepšie.

Čo chýba k tomu, aby boli výhry nad Tatranom pravidelné a aby Bojnice hrali Európu každý rok? Viac financií?
Na to existuje jednoduchá odpoveď – vlastná telocvičňa i väčší rozpočet a samozrejme, celkové hádzanárske zázemie. Verím, že Európu si zahráme už budúcu sezónu, je to náš tajný cieľ.

Obísť nemôžem ani váš fanklub. Na domáce zápasy totiž chodí bežne 700+ divákov, mnohí z nich s vami cestujú k súperom a robia vám tam doslova domáce prostredie. Nič podobné, myslím, na Slovensku v súčasnosti neexistuje.
Áno, momentálne zažívame veľký boom. Keď vám príde 120 ľudí do Topoľčian alebo desiatky fanúšikov do iných miest, je to neuveriteľné. Zápas s Považskou Bystricou videlo u nás 1400 ľudí a verím, že záujem bude s blížiacim sa play off ešte rásť. Aj vďaka nim idú chalani na maximum.

Na záver – váš syn Alex je talentovaný futbalista. Nemrzí vás trochu, že sa nevydal na hádzanú?
Hlavne som rád, že športuje. Začal s futbalom už ako malý škôlkar, keďže hádzanársky krúžok na takýto vek vtedy v Prešove nebol. Neskôr, o dva – tri roky, som ho chcel skúsiť dať aj na hádzanú, ale vo futbale už bol výborný. Mal sľubne rozbehnutú kariéru, bol v mládežníckych reprezentáciách, pôsobil v Dunajskej Strede. Bohužiaľ, šport vie byť nielen krásny, ale i krutý – pre zranenia kolena si dva a pol roka z troch nekopol do lopty. Uplynulú sezónu hral v Prievidzi, teraz, aby nabral minutáž, hosťuje v Kanianke. Som jeho veľký fanúšik a držím mu palce, aby bol šťastný a najmä zdravý.

Záverečné slová Tomáša Mažára

Chcel by som poďakovať ľuďom, ktorí bojnickú hádzanú stále držali nad vodou. Nebolo to totiž ľahké. Takisto tým, ktorí okolo nej pracujú v súčasnosti – od vedenia, trénerov, realizačných tímov až po tých, ktorí nám utierajú podlahu. A samozrejme všetkým, ktorí nám pomáhajú so sponzoringom. Bez nich by to nešlo. Vyzdvihnúť chcem i fanúšikov. Dúfam, že nám budú naďalej prejavovať svoju dôveru a že bojnická hádzaná bude ďalej a ďalej napredovať. A špeciálne ďakujem smeruje k mojej rodine – mame, manželke Alexandre a dvom deťom – Elle a Alexovi, ktoré musia trpieť, že otec stále nie je doma.

Autor: Mário Veverka