Peter Dudáš: „Mám 42 rokov, ale takéto niečo som už veľmi dlho nezažil.“

63
Sobotná odveta EHF European Cup v rakúskom Bad Vöslau priniesla oveľa viac než len športový výsledok. Hoci HK Bojnice prehral 22:27 a s európskou súťažou sa rozlúčil, to, čo sa odohrávalo na tribúnach, zanechalo v hráčoch nezabudnuteľné emócie. Medzi nimi aj v Petrovi Dudášovi. Skúsený, 42-ročný hádzanár, ktorý počas svojej kariéry zažil množstvo zápasov, priznáva, že podobné pocity už veľmi dlho nemal. V otvorenom rozhovore hovorí o fanúšikoch, mladých spoluhráčoch, ľuďoch okolo klubu aj o tom, prečo v Bojniciach prežíva svoju druhú hádzanársku pubertu.

Peťo, od včerajšieho zápasu už uplynulo niekoľko hodín. Ako sa naň pozeráš s odstupom času? Čo v tebe zostalo?

Moje pocity zo zápasu sú neopísateľné. Dnes ráno, keď som sa zobudil a premietol si v hlave ten včerajší film, čo sa odohralo v rakúskej hale, tak to vo mne vzbudilo niečo, čo sme ako hráči pred niekoľkými rokmi zažívali, keď slovenská hádzaná mala ešte v športovej spoločnosti nejaké meno. A to, čo bolo včera v hale a čo tam predviedli naši fanúšikovia, to nám môžu kluby, a myslím si, že nielen v hádzanej, ale aj v iných športoch, závidieť.

Do Rakúska vás prišlo podporiť 116 fanúšikov. Čo si prežíval, keď si ich videl na tribúne a počul ich povzbudzovanie?

V takom počte a s takým odhodlaním, ako nás hnali dopredu a povzbudzovali aj napriek tomu, že sme prehrávali… Ja si myslím, že v ich očiach sme hrdinovia. Aj keby sme prehrali o desať gólov, aj o pätnásť, tak stále sme pre nich nejaké vzory. Pre mnohé deti v klube sme ikony. Bolo to elektrizujúce. Ten nástup, to, ako nás už počas rozcvičky povzbudzovali, a keď som videl, v akom počte tam prišli… Proste to je niečo neopísateľné. To sú pocity, ktoré sa mi zapíšu do srdca do konca života.

V mužstve máte aj mladých hráčov, ktorí podobnú atmosféru ešte nezažili. Čo môže takýto večer znamenať pre ich ďalšiu kariéru?

Hráči, ktorí nastúpili, tí mladí, ako Krkoška, Sivák, Ondrejička či Tirtey, takúto atmosféru podľa mňa ešte nikdy v živote nezažili. Ja im fandím a verím, že zažijú ešte veľa takýchto zápasov. A hlavne je dôležité, že sme vzorom pre mnohé deti v klube, ktoré v nás vidia svojich idolov, svojich hráčov. To je niečo, čo si musíme uvedomovať.

Máš 42 rokov a za sebou množstvo zápasov. Čím bol pre teba práve tento večer taký výnimočný?

Normálne to ani nedokážem opísať slovami. Mám 42 rokov, ale takéto niečo som už veľmi, veľmi dlho nezažil. A ja im za to ďakujem. Ďakujem im jednoducho za to, že chodia a povzbudzujú nás, aj keď túto sezónu máme nejaké prešľapy. Prehrali sme aj v Nových Zámkoch, prehrali sme na ŠKP, stratili sme s Hlohovcom dva body kontumačne. Ale aj napriek tomu prišli a povzbudili nás. A za to im patrí veľká vďaka. Za všetko, čo pre nás robia.
Ja verím, že táto sezóna bude takisto veľmi úspešná, ako bola aj tá predchádzajúca. Verím, že sa im za to odvďačíme a budeme si to zase užívať.

Vo svojom vyjadrení si spomenul aj ľudí, ktorí pracujú pre klub mimo palubovky. Ako vnímaš to, čo sa dnes okolo hádzanej v Bojniciach vytvorilo?

To, čo robia tí ľudia okolo hádzanej, celý realizačný tím, Rasťo Uhlíř, Darinka, Veronika, Danka… Mohol by som ich tu menovať všetkých od A po Z. Ja im za to veľmi pekne ďakujem. Spoznať tú hádzanársku komunitu, tých ľudí, je fantastické. Ďakujem všetkým, ktorí sa venujú tej hádzanej a robia to fakt, kurva, dobre. Ani to nedokážem opísať.

Povedal si, že v Bojniciach prežívaš druhú hádzanársku pubertu. Čo pre teba znamená obliekať si dres HK Bojnice?

Som rád, že prežívam druhú pubertu. Ale nie tú ľudskú, tú športovú, hádzanársku. Lebo človek, aj keď má nejaké boľačky a bolí ho celé telo, keď toto vidí a cíti, že má takú podporu, tak na všetko zabudne. Chce vydať zo seba maximum. Chce ten zápas posunúť a urobiť všetko pre to, aby mužstvo vyhralo. A ja ďakujem, že môžem byť súčasťou tohto mužstva. V podstate sa mi splnil možno nejaký sen. Nehovorím, že detský, ale splnil sa mi sen hrať za Bojnice. Hrať s ľuďmi, s ktorými sa poznám už roky. Ako kamaráti, v minulosti možno ako súperi, keď som hrával za iné kluby. Ale teraz, keď som v Bojniciach, je to pre mňa niečo neopísateľné.

Spomenul si aj svoju maminu, ktorá ťa sprevádza počas celej kariéry. Ako ona vnímala atmosféru v Rakúsku?

Aj moja mamina, ktorá so mnou prežila množstvo sezón v iných kluboch a chodila na zápasy, mi po tomto stretnutí povedala: „Peťo, toto som už dlho nezažila.“ A myslím si, že možno ani nikdy nič také nezažila. Lebo toto pohltí každého. Toto pohltí každého jedného človeka.

Čo by si na záver odkázal fanúšikom HK Bojnice?

Ďakujem za to, že nás prišli povzbudiť, a verím, že nás budú posúvať aj v ďalších súbojoch slovenskej extraligy, na každom jednom zápase. Že budú naším ôsmym hráčom a budú nás hnať dopredu.

Lebo toto sú Bojnice!
Toto sú Bojničania!
A toto sú srdciari!
Ďakujem ešte raz!

💙🤍 #LenSpoluSmeHKBojnice